Rovnováha medzi nákladmi práce a produktivitou práce: desaťročie vývoja v číslach

Mzda, ktorú dostane zamestnanec na účet je len časťou celkových nákladov práce, ktoré musí zamestnávateľ uhradiť. Do celkových nákladov práce vstupujú napríklad aj náhrady mzdy, povinné príspevky na zákonné poistenie, sociálne dávky či sociálne výhody, ale aj rôzne iné výdavky spojené so zamestnávaním pracovníkov.

Kým v roku 2014 predstavovali hodinové celkové náklady práce na úrovni celého Slovenska 9,22 EUR, o desať rokov neskôr hodnota celkových nákladov vzrástla na úroveň 15,94 EUR. To predstavuje nárast takmer o 73 %. O viac ako 80 % stúpli aj celkové náklady práce v Nitrianskom, Žilinskom a Trenčianskom kraji. Z regionálneho pohľadu si prvenstvo stabilne drží Bratislavský kraj, kde náklady práce stúpli z 11,83 EUR v roku 2014 na 19,21 EUR v roku 2023, čo je najvyššia hodnota spomedzi všetkých krajov. Na opačnom konci rebríčka sa nachádza Prešovský kraj, kde náklady v rovnakom období vzrástli zo 7,29 EUR na 12,96 EUR.

Samotné zvyšovanie nákladov na prácu nemusí byť problémom, pokiaľ ide ruka v ruke s rastom produktivity práce. Tieto dva ukazovatele spolu úzko súvisia; zatiaľ čo produktivita práce vyjadruje, koľko hodnoty pracovník vytvorí za hodinu práce, náklady práce hovoria, koľko táto hodina stojí zamestnávateľa. Vzťah medzi týmito ukazovateľmi je dôležitý z hľadiska konkurencieschopnosti Slovenska a pre zahraničných investorov. Pri pohľade na vývoj medziročnej zmeny nominálnej produktivity práce a hodinových celkových nákladov práce na Slovensku v rokoch 2014 – 2023 možno pozorovať, že oba ukazovatele počas sledovaného obdobia každoročne rástli, ich tempo rastu sa však v jednotlivých rokoch sledovaného obdobia významne líšilo. V rokoch 2014 až 2017 rástli celkové náklady práce rýchlejšie než produktivita práce, pričom v rokoch 2016 a 2017 bol rozdiel medzi ukazovateľmi obzvlášť výrazný. Rok 2020 priniesol významný zlom, kedy produktivita práce vzrástla o 9,85 %, čím výrazne prekonala rast nákladov práce.

Tento vývoj sa premietol aj do jednotkových nákladov práce, ktoré vyjadrujú vzťah medzi vyššie zobrazenými ukazovateľmi – podiel úplných nákladov práce na celkovej vytvorenej pridanej hodnote. Do roku 2019 jednotkové náklady práce výrazne rástli, po roku 2020 nastala zmena vo vývoji a jednotkové náklady práce mierne klesajú na súčasných približne 56 centov nákladov práce na každé 1 EUR-o vytvorenej pridanej hodnoty. Významný pokles v roku 2023 bol spôsobený vo významnej miere infláciou, kedy ceny rástli rýchlejšie ako mzdy.To zapríčinilo na prvý pohľad pozitívnu situáciu s výrazným rastom produktivity práce, prevyšujúcim rast miezd. Zamestnávateľom tak skutočne poklesol podiel pracovných nákladov na celkovej produkcii, avšak rástol podiel ostatných nákladov výroby (energie, logistika, vstupné materiály a suroviny a pod.), čím sa paradoxne stala práca komparatívne lacnejšia ako v predchádzajúcich rokoch (v zmysle jej klesajúceho podielu na vyprodukovanom outpute).

Na záver je dôležité poznamenať že konkurencieschopnosť krajiny nezávisí len na vývoji a vzťahu nákladov práce a produktivity práce. Na konkurencieschopnosť krajiny tiež vplýva úroveň inovácií a technologická pripravenosť, efektívna infraštruktúra, ale aj efektivita vlády, keďže vláda zohráva dôležitú úlohu vo formovaní politík, ktoré môžu podporiť udržateľnú tvorbu hodnôt zo strany podnikov.